Reportáž z WSDC 2010 v Qatare od Miša Adama

Doha, 9. február, asi 9 hod. miestneho času. Slovenská delegácia, v počte členov 15 (počíta sa aj Honza Tulis), čo je mimochodom najväčšia delegácia, aká kedy na WSDC bola, práve dorazila do Kataru, miesta konania 22. ročníka WSDC. Po siedmich hodinách na Bahrajnskom letisku (ktoré, podobne ako prešovskú vlakovú stanicu, zatvárajú o tretej ráno) je pred nami... Asi jedna z najvydarenejších dovoleniek, ale čo je smutnejšie, asi jeden z najnevydarenejších debatných turnajov. Poďme však pekne poporiadku.

Luxus. Ten na vás dýchal hneď po príchode do tejto úžasnej krajiny. Všade kam ste sa pozreli, bolo vidno čosi blyšťavé, moderné a veľkolepé. O hoteli ani nehovorím, proste paráda. Tam sme sa stihli rýchlo vyspať, najesť, nahodiť do gala a utekať na otváraciu ceremóniu. A samozrejme, že prísť neskoro, keďže pakistanskému šoférovi sa zdali ulice Dohy také krásne, že sa rozhodol, že nás nimi všetkými prevedie. Zopárkrát. Na vine boli aj tak Íri. S tými keď sme šli v nejakom dopravnom prostriedku, tak sme sa stále stratili, alebo sa niečo stalo. Sedeli aj v lietadle cestou tam (bahrajnské útrapy). Ale neodbočujme. Takže, otváracia ceremónia, hotel Hyatt. Slovo luxus nadobúda nový význam, jedlo je skvelé, atmosféra plná očakávania a zdravej nervozity, keďže hneď na ďalší deň sa už debatovalo.

A to hneď zostra, keďže prvým súperom Slovenska, bol minuloročný víťaz Nový Zéland. Výsledok dopadol podľa očakávaní, ale prehrali sme so cťou, debata bola fajn. Poobedňajšieho súpera Chorvátsko sa nám podarilo zdolať 2:1. Samozrejme, že to malo byť 3:0, ale waleskému rozhodcovi s podivnou povesťou sa čosi nepáčilo. No aj tak to bol ten správny impulz, ktorý nám vlial trocha optimizmu do žíl a prvý deň bol za nami. Takto naladení sme na ďalší prehrali so Slovinskom, ktoré však bolo jedným z najkvalitnejších tímov na turnaji, takže prehra až tak nebolela a optimizmu bolo ešte dosť. Veď na nás čakalo Mongolsko, krajina, ktorá je veľká ako pol Európy a má 80 km asfaltových ciest. No istá výhra, nič sa nemôže stať. Ehm... Stalo sa. Počas prípravy prišli prvé rozbroje, ktoré nakoniec vyústili do prehry 2:1 a atmosféra bola razom na bode mrazu a čosi sa zlomilo. Takto sklamaní sme sa večer vybrali trošku si pozdvihnúť náladu na klasické arabské trhovisko Al Souq. Nakúpiť suveníry, nejaké tie arabské háby (najlepšie bolo, že jedna medzi prvými, ktorí neodolali, bola Hanka Sklajrzska), ochutnať chuť arabských vodných fajok (dal by sa napísať epos Blaha v raji). Bol to večer, kedy sme nemuseli nič robiť, keďže nás čakali dva dni bez debát. Namiesto toho bol naplánovaný výlet do púšte (nikdy by som si nebol pomyslel, že na kope piesku môže byť taká zábava. Armádou Land Cruiserov (pri pohľade na ňu som pochopil, prečo sa Toyota stala najväčšou automobilkou na svete) sme dorazili do akéhosi rekreačného strediska, kde sa namiesto debatovania hral volejbal, alebo sa skúšal sandboarding (sneh je definitívne lepší). Druhý voľný deň väčšina z nás využila na návštevu múzea islamského umenia, ktoré vyzerá fantasticky hlavne v noci, keďže je skvele nasvietené. Tam si každý sfotil to isté (Rytiera v brnení, anatomické predstavy z dôb minulých a tanier so židovskou hviezdou. Záhada.) Večer opäť práca na caseoch a príprava na Wales a Chile. Rezultát na druhý deň? Ani jeden ballot, skóre 0:6. Debaty to však boli tesné a nejaký ten ballotík sme si boli zaslúžili. Preto bolo sklamanie opäť veľké a už sa to miešalo so všelijakými inými pocitmi. Lenže v ten večer prišiel na rad jeden z vrcholov celého podujatia. Síce nedebatný, ale na chvíľu sme všetci, ktorí sme sa zúčastnili, zabudli na debatu úplne. Boli sme totiž svedkami koncertu Viedenskej filharmónie pod holým katarským nebom, dokonca za účasti emira, t.j. kráľa, ale neviem jeho meno, mal ich asi sedem. Inak celkom sympatický chlapík, guľatejší, s fúzami ako Robo Kazík. Jeho tvár si budem pamätať do smrti, lebo bol na každom kroku. Ľudia ho úplne žerú (no keď majú benzín za 4 koruny). Akurát, že na tej filharmónii sme museli všetci vstávať, keď sa šuchtal popred pódium a kyvkal nám. No filharmónia samotná, tak to vám bol zážitok neskutočný. Magický. Prvýkrát za život som aplaudoval postojačky, inokedy som veľmi pyšný. Sami vidíte, že to bolo ako na hojdálke. Raz dobre, raz horšie, raz fantasticky, raz mizerne. A keďže posledná vec ktorú som spomínal bola veľmi príjemná, je logické, že sled udalostí sa prehupne opäť na tú druhú stranu. To znamená, že posledný, pre nás, debatný deň sme prehrali debatu s Bermudami (ale tak túto, sme už mali vážne vyhrať, rozhodcovia sa očividne zmýlili. Fakt! Spýtajte sa Sapa, alebo Hany! Naozaj!).
To nás tak parádne rozladilo, že na našu poslednú debatu na celom turnaji sa už nikto netešil a potom aj tak vyzerala. Nemecko 3:0 Slovensko. Čo už. Aspoň, že večer nám opätovne niečo zdvihlo náladu, tentoraz to bola Breaking party, kde sa vyhlasovali postupujúci do vyraďovacích kôl (to je však úplne nepodstatné, tam bola normálne čokoládová fontána, kde ste si mohli máčať jahody!)

A začali sa pre nás 4 dni voľna, dovolenka. Niektorí sa snažili z celého týždňa vyspať (ja), niektorí sa vyvaľovali pri bazéne, alebo vo vírivke, niekto sa šiel pozrieť na debatu, poprípade ju rozhodovať. Dokonca sme si niektorí spravili ešte jeden výlet do púšte, ktorý bol omnoho zábavnejší (schytali sme fantastického naspeedovaného šoféra, no prisámveru musel niečo brať, ale aspoň nebola nuda). Užívali sme posledné taniere fantastického jedla, ktorým sme boli kŕmený celých 10 dní a ktoré nám všetkým veľmi chýba (ale šak čo, ani mačanka nie je zlá). A deň kedy sme museli odísť sa pomaly približoval. Aha, predtým sme stihli ešte finálovú debatu. Vyhrala Kanada (v poslednej dobe vyhrávajú všetko) nad Anglickom. Po debate bola Closing ceremony, odovzdávanie pohárov, medailí...certifikátov. A v noci domov. Bolo to smutné.

Myslím, že pre celý náš tím to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý so sebou priniesol kopu poučení. Zistili sme ako je potrebná dobrá angličtina a plynulé rozmýšľanie v nej, nielen rozprávanie. To bola asi naša najväčšia brzda, keďže, a to bolo veľmi prekvapujúce, za ostanými krajinami sme až tak nezaostávali s logikou a argumentáciou (niekedy sme mali dokonca aj navrch), no doplatili sme na slabšiu prezentáciu a stratégiu. Aj nad Novým Zélandom sa dalo určite vyhrať. Na vlastnej koži sme zažili, ako je potrebný dobre zohratý tím a čo sa stane ak tomu tak nie je. A o debate sme sa za tých desať dní naučili veľmi veľa (ja som povedal, že toľko, čo za tri roky v SDA, ale toto nehovorte Andrejovi). Išlo o to, že až v konkurencii tých najlepších tímov sme uvideli, ako je potrebné všetko analyzovať, do čo najväčšej hĺbky, ako sa len za tých 8 minút dá. Že je to trocha iné, ako robiť case na regionálku. Debatne nám to dalo určite ohromne veľa, akurát škoda tých výsledkov, je nám ľúto, že sme vás nemohli potešiť viac.


Michal Adam