Bublajúce myšlienky Mira N.

Keď raz budem starý a budem pripravovať ďalšiu generáciu do debatného sveta, sladko si zaspomínam na celú epochu, keď som debatoval so Zuzkou a Jankom. A keď sa ma raz opýtajú, aké to je na Finále Slovenskej debatnej ligy, odpoviem: Predstavte si totálne vyčerpanie, absenciu nápadov, migrénu od neustáleho napätia a tušenie, v neskorí koniec. To je každoročné Finále Slovenskej debatnej ligy.
Turnaj charakteristický bezchybnou organizáciou, dostatkom kecpultov v každej miestnosti a pompéznym záverom, otváraným tvárou známou (pre nás východniarov) iba z televíznej obrazovky alebo novín. Ale takisto (pre nás východniarov) priveľmi vzdialený, keďže sa koná v samotnej metropole Strednej Európy, pod hradom z našich desať, dvadsať a päťdesiatcentoviek. (Aspoň máme vo vlaku dostatok času na doladenie case-ov.)
Prajem naozaj každému zúčastniť sa FSDL, čo i len základnej časti a okúsiť atmosféru, aká na regionálke nemá šancu prepuknúť. Stretnúť ľudí z celého Slovenska s rovnakou úchylkou – debatovaním. Porovnať si s nimi sily a pritom netušiť nič o ich slabých stránkach. To isté platí o rozhodcoch. Zrazu proste netušíš, či teatrálne ospevovať ešte nenarodené deti a skončiť, keď sa rozhodcovi pustí po líci prvá slza alebo radšej operovať s dôkazmi a faktami.
Veľká atmosféra neistoty, ktorá je nepochybne najlepšou praktickou debatnou školou. Na Finále Slovenskej debatnej ligy sa stretáva elita, najlepší z najlepších – debatérov, rozhodcov, organizátorov, coachov, timekeeprov a observerov.
A čo je čerešničkou na torte zvanou FSDL je nepochybne absolútne finále. Národná rada Slovenskej republiky – „pre smrteľníka priam magické miesto“ (J. Šempergerová). Pre každého debatéra ideálny priestor na vynikajúcu debatu s neopakovateľnou atmosférou. Pevne verím, že, čo najviac debatérov bude môcť okúsiť pocit debatovania, ktorý zatiaľ pozná iba deväť ľudí. Vstať z kresla politicky vplyvnej osoby, ktorej meno je veľmi dobre známe a predniesť svoju reč do mikrofónu, kotrý je jediný v televíznych novinách častejšie ako domáci miláčikovia. Po vlastnej skúsenosti to prajem z hĺbky srdca každému, pre ktorého debata niekedy v živote niečo znamenala.
Nakoniec, keďže nikde inde človek zhovorčivý, zvaný debatér, nedostane priestor verejne sa poďakovať, chcel by som využiť príležitosť a poďakovať sa Zuzke s Jankom za podporu, vytrvalosť pri práci so mnou a mojimi neplnoletými súrodencami a dôveru, ktorú mi vkladajú do rúk pred každou rečou. Pani profesorke Jane Šempergerovej, v debatnej komunite „Šempe“, ktorá aj napriek zdravotným problémom podporovala celý debatný klub na Gymnáziu Trebišovská 12. Mišel za neustále presviedčanie a tlačenie môjho sebavedomia nahor, aj keď to niekedy bola doslova sizyfovská práca. Našim rodičom a vedeniu nášho gymnázia za finančnú podporu a v neposlednom rade ľudom, ktorým v hlavách skrsla myšlienka akademickej debaty. Vďaka nim som taký, aký som. Ďakujem!

Miro Nemčok