Čo pre mňa znamená debata a uplynulá sezóna?

Ak mám zhrnúť moje pocity z uplynulej debatnej sezóny, musím vám najskôr vysvetliť, čo všetko mi debata odkedy sa jej venujem dala a čo mi naďalej dáva. Je to dôležité, pretože akokoľvek sme dobrí ľudia, všetci koniec koncov konáme zištne. A tak konám aj ja. Nerobím koordinátora, vedúceho klubu, trénera či rozhodcu z čistej dobrej vôle, všetko to má istý dôvod.



Čo mi teda debata dala na začiatku, čím si ma získala bol pocit, že robím niečo čo ma baví a zároveň v tom môžem byť dobrá a dosiahnuť úspech. Odhliadnuc od samotného obsahu, každý človek si potrebuje nájsť záľubu, niečo čo ho bude napĺňať a vo zveličenej forme môžeme povedať, že sa stane zmyslom jeho momentálneho života. A tým sa pre mňa debatovanie jednoznačne stalo. Chodiť na súťaže, venovať sa klubu a riešiť case-y bolo pre mňa prioritou číslo jedna. A to je dobré, pretože škola samotná ma nikdy nenapĺňala a takto som sa mohla posúvať ďalej, robiť niečo čo ma baví a ešte naviac som splnila očakávania rodičov, starých rodičov, učiteľov a iných a úspešne som sa vyhla nočnému poflakovaniu sa, drogám a iným nástrahám číhajúcim na znudenú mládež.

No nikdy by som k debatnej asociácii a jej programu tak neprilipla nebyť ľudí, ktorí ma obklopovali. Nielenže bolo ohromne príjemné cítiť okolo seba osobnosti, ktoré mali svoj názor, nebáli sa ho prejaviť a navyše sa zaujímali aj o veci, ktoré sa diali vo svete ale najmä bolo úžasné cítiť atmosféru, ktorá v Slovenskej debatnej asociácii panuje. Získala som kamarátov, ktorých môžem hádam nazvať aj rodinou. A to nie len preto, že sa s niektorými vídame takmer každý víkend. Toto zvláštne puto, ktoré sa vnútri SDA vytvára, drží mnoho ľudí v nej aj keď skončia so svojou aktívnou debatnou kariérou.

No a teraz už k veci, čo mi dal posledný rok? Rok koordinátora pre východoslovenský región? Okrem osobného rastu, ktorý sa spája s organizovaním regionálok, riešením problémov, či prácou s ľuďmi som si odniesla pocit zadosťučinenia. Postupným odstraňovaním chýb a predvídaním možných problémov sa nám s Hankou verím, že podarilo zlepšiť úroveň organizácie regionálok. Myslím si, že aj keď sa komplikácie vždy objavili, tak sme to pri počte teamov od 27 do 30 zvládali celkom obstojne. Teamov sme mali tento rok ozaj požehnane, čo však teda nemusí byť vždy tak dobré ako sa to môže zdať. Samozrejme roky SDA pracovala na tom aby sme získali, čo najviac škôl, čo najviac detí sme naučili kriticky a konštruktívne myslieť, no keď sa cieľ konečne dosiahol, ukázalo sa, že na to možno nie sme najlepšie pripravení.

Nedostatok rozhodcov a trénerov je dnes asi najväčší problém, ktorý viem z mojej pozície pomenovať. No toto je materiál s ktorým sme museli pracovať a museli sme sa nejako vynájsť. Nedostatočné teoretické znalosti sme sa snažili doplniť na tretej regionálke, ktorú sme spojili s debatnými a všeobecnovzdelávacími seminármi. Pri rozhodcoch neboli riešenia až tak jednoduché. Oslovovali sme všetkých na ktorých sme si spomenuli a neraz sme boli nútené používať aj citové či nátlakové metódy. Proste keď máte 30 prihlásených teamov a 11 rozhodcov, inak to nejde - účel svätí prostriedky. Každopádne aj tu sa vždy prejavila už spomínaná súdržnosť a obetavosť našich kamarátov, ktorí aj trikrát či poniektorí dokonca štyrikrát (večná sláva im) boli ochotní pricestovať do Prešova či Bardejova aby rozhodli zopár (niekedy nie najlepších) debát. No a nakoniec bolo nesmierne potešujúce sledovať ako sa debatéri z regionálky na regionálku zlepšujú. Keď som na začiatku sezóny po prvej regio bola sklamaná, pretože som nerozhodovala ani jednu nadpriemernú debatu, na poslednej regionálke som sa sťažovať nemohla. Zo štyroch debát boli tri nadpriemerné. A to je niečo, čo ma utvrdzuje v tom, že ak deti majú priestor na to aby sa v debate precvičovali, úspech sa dostaví a s ním aj to o čo SDA ide. Lepšie kritické myslenie, formovanie argumentov, sebavedomé vystupovanie...

Takže aký bol uplynulý debatný rok? Pre mňa iný a predsa rovnako dobrý alebo lepší ako tie keď som sama debatovala a to čo ma napĺňalo bol úspech v debatách. Aj teraz ma síce napĺňa úspech, no úspech z dobre vykonanej práce. Teší ma a dáva mi pocit zadosťučinenia, keď si v lístočkoch od detí, kde mali zhodnotiť uplynulú sezónu prečítam, že sa im páčila organizácia a náš prístup. A keď zistím, že najväčší problém vidia v časových sklzoch a malom množstve pizze. Budúci rok však na čase určite popracujeme a keď bude dobrý rok, aj pizze bude viac.

Zuzka Vargová